Prípravu sme urobili naozaj závratne rýchlo. Naložiť čln, niečo suché na seba, niečo mokré do seba, navigátor, fotoaparát, notebook. „Máš listing?“, „Listing pozriem v aute na nete, štartuj“. Trochu času nám ešte zabralo hľadanie kompresoru, ktorý od poslednej akcie nebol stratený, iba sme nepoznali jeho presné súradnice a v listingu sme ich nenašli. Vo dverách nastal krátky dialóg s rodinným príslušníkom: „Kde si bol doteraz?“ , „Na keši..“, „A kam ideš teraz?“, „Na keš.“. Pri odchode z domu bolo z diaľky ešte počuť niečo ako: „Ty a tie tvoje plastové krabičky...“. Bratislava, Tomášovo, cesta ubiehala rýchlo, OziExplorer miestami nestíhal načítať mapy, no spolujazdec stihol úspešne načítať listing, usmerňovať moje riadenie vozidla, a zalievať svoje vnútornosti chmeľovým extraktom.

Priblížili sme sa na vzdialenosť 500m od ostrova pokladov s plánom rabovať, plieniť a znásilňovať, ako sa na správnych pirátov patrí, od tohto zámeru sme však veľmi rýchlo upustili, nakoľko sme potrebovali nájsť prístupovú cestu na breh Malého Dunaja, čo najbližšie k ostrovu. Za pomoci modernej techniky sme sa dostali ku brehu, ostrov sme mali už na dohľad ale v tom momente nám skrížil cestu strom, ktorý rozhodne vo vojenskej mape zakreslený nebol. Naša výborná ručná reťazová píla však nepodľahla tlaku príprav a posielala nám pozdrav z domu. S pocitom že budeme plávať proti prúdu sme sa už zmierili, a tak nám nerobilo problém pádlovať o 100 metrov viacej.

Po krátkom dohovore začal aj kompresor plniť svoju úlohu, a komáre plniť svoje žalúdky. Zabíjali sme ich bez prestávky, až kým ich Riki už nemienil ďalej stravovať, a navliekol sa do potápačského neoprenu. Hneď ako som na fotoaparáte nastavil makro, a rozhodol sa že tie krvilačné beštie odfotím v akcií, si komár uvedomil že nie je fotogenický, zobral všetkých kamarátov a zmizli preč. Samozrejme iba do vtedy, kým som neodložil aparát. Všetky potrebné veci, sme zabalili do kešerských lock&lock krabičiek, a následne do výpravného súdku, o ktorom sme si mysleli že je vodotesný, až kým sme pri zatváraní neobjavili dieru vo vrchnáku.  Aparát a GPS som si zavesil na rameno, sud do člnu a vydali sme sa pádlovať proti prúdu. Nemohli sme si dať ani malú prestávku, lebo prúd nás okamžite zobral na miesto štartu. Po ceste hore prúdom sme stretli niekoľko vodákov na člnoch, ktorí nás zdravili „Ahoj“ a nechápavo krútili hlavami prečo plávame proti prúdu. Nám to bolo vcelku jedno, mali sme vidinu vylodenia sa na ostrove.

K ostrovu sme sa začali blížiť naozaj v poslednej minúte, pretože pravý pontón nášho nafukovacieho člnu začal podozrivo mäknúť. Pod hrozbou stroskotania sme našli miesto na vylodenie, vytiahli čln na suchú zem, vybrali expedičný sud a začali kráčať hustým porastom, samozrejme na druhý koniec ostrova. Táto cesta vôbec nebola jednoduchá, v ceste nám bránila hlavne žihľava, rôzny terén, a zase katastrofálne množstvo komárov. Keš sme objavili pomerne rýchlo, povymieňali sme nejaké pirátske poklady, vybrali GC, žiaľ nemali sme žiadnu na výmenu, lebo všetko sme už povkladali. Urobili sme zopár fotiek, absolvovali cestu lesom naspäť, a dofúkli vyfučanú časť člnu. Riki sa rozhodol že sa ide okúpať, a pri brodení zistil že cez rieku sa dá prejsť aj po vlastných, tak cestou späť ma odtiahol, a nemuseli sme veslovať. Vodákom som vysvetlil že môj čln je motorový, a dokonca aj s automatickým kormidlom J. Po zbalení člnu nás chytil strašný hlad, a tak sme navštívili perfektné miesto pri vodnom mlyne v Jelke, kde nám upiekli perfektné ryby, a kuracie na prírodno. Naplnili sme svoje žalúdky, doplnili sa extraktom z chmeľu, a pobrali sa domov.